KCM PECHA KUCHA

20 obrázkov x 20 sekúnd

I. Vo februári sme začali „projekt“, ktorý nikto z nás neplánoval. Nemali sme určený obsah, rozpočet, deadline. Jednoducho sme začali pracovať, lebo sme chceli. 24.2.2022 začala vojna na Ukrajine a do nášho mesta prichádzali prvé rodiny. Už 13. marca sme pre ne pripravili prvé stretnutí v Biblickej škole ESŠ.

II. Vďaka poskytnutým priestorom sme otvorili Komunitné centrum, kde si rodiny chodili po potravinovú pomoc a vďaka finančným darom sme v centre otvorili takúto „kaviareň“. Súčasne fungoval aj detský kútik s hračkami a hrami pre deti. V príjemnom prostredí sa ľudia dozvedeli rôzne potrebné informácie alebo sa len tak mohli porozprávať

III. V Kine Moskva vznikol Šatník – výdajné miesto na oblečenie. Zažili sme kvôli tomu aj úsmevné situácie, kde sme ľudí hľadajúcich oblečenie posielali „do Moskvy“. Vrecia oblečenia vytriedila spoločnosť Humana – nie všetko oblečenie bolo vhodné na darovanie no spoločne sa nám podarilo vytvoriť takýto „butik“, kde rodiny našli oblečenie, kuchynské náradie a aj hračky.

IV. V máji sme pripravili Deň pre mamy – bolo to stretnutie celých rodín. Program zabezpečili dobrovoľníci, deti pripravili pre svoje maminy, staré mamy darčeky. Maminy a staré mamy z Ukrajiny zase navarili boršč a slovenské mamy napiekli naše koláče. Vtedy ľudia ešte stále verili, že do leta sa vrátia domov.

V. V komunitnom centre sme okrem výdaja pomoci pripravovali aj tvorivé stretnutia – deti si mohli niečo vyrábať, rozprávať sa a aj precvičovať slovenčinu a dospelí si mohli napríklad zapožičať šicí stroj a naučiť sa šiť, opraviť si oblečenie.

VI. Komunitné centrum vzniklo aj v Turčianskych Tepliciach. Pomoc na jar vydávali 3x týždenne a tím dobrovoľníkov z TR spolu s pedagógmi študentkami zo SPegŠ pripravili oslavu Dňa detí. Zúčastnili sa jej aj rodiny ubytované v Jasenskej doline.

VII. V júni sme sa konečne stretli všetci na spoločnej grilovačke a jeden večer sme si po jarnom nápore vydýchli a viacerí aj keď sme spolu od jari pracovali, sme sa prvý x stretli aj osobne.

VIII. V lete sa sen o návrate domov nesplnil a tak sme pokračovali ďalej. Pre mladých ľudí sme zorganizovali chatovačku – pobyt v Čremošnom. Mladí ľudia boli oproti rodičom ešte viac izolovaní – rodičia chodili do práce, mladšie deti do škôl, no mladí zostávali v ukrajinských školách „online“ a nemali možnosť nájsť si kamarátov. Okrem zábavy mali aj rôzne workshopy na témy kultúry, kultúrnych rozdielov a aj ako vnímať život v novej krajine.

IX. Okrem toho sme organizovali aj víkendové výlety pre celé rodiny – spoznávali okolie, zoznamovali sa navzájom. Chceli sme, aby si začali aj navzájom pomáhať, stretávať sa a dostávať sa von zo svojich ubytovní.

X. Túto fotku mám osobne veľmi rada, je práve z tábora v Čremošnom. Toto je obloha , na ktorú sa majú nielen mladí ľudia pozerať . Nemá byť miestom, z ktorého padajú bomby.

XI. V lete sa sen o návrate domov nesplnil a tak sme pokračovali ďalej. Pre mladých ľudí sme zorganizovali chatovačku – pobyt v Čremošnom. Mladí ľudia boli oproti rodičom ešte viac izolovaní – rodičia chodili do práce, mladšie deti do škôl, no mladí zostávali v ukrajinských školách „online“ a nemali možnosť nájsť si kamarátov. Okrem zábavy mali aj rôzne workshopy na témy kultúry, kultúrnych rozdielov a aj ako vnímať život v novej krajine.

XII. V lete sa sen o návrate domov nesplnil a tak sme pokračovali ďalej. Pre mladých ľudí sme zorganizovali chatovačku – pobyt v Čremošnom. Mladí ľudia boli oproti rodičom ešte viac izolovaní – rodičia chodili do práce, mladšie deti do škôl, no mladí zostávali v ukrajinských školách „online“ a nemali možnosť nájsť si kamarátov. Okrem zábavy mali aj rôzne workshopy na témy kultúry, kultúrnych rozdielov a aj ako vnímať život v novej krajine.

XIII. Túto fotku mám osobne veľmi rada, je práve z tábora v Čremošnom. Toto je obloha , na ktorú sa majú nielen mladí ľudia pozerať . Nemá byť miestom, z ktorého padajú bomby.

XIV. V lete sme mali aj pravidelné pikniky – popoludnia v záhrade Živeny, maminy mohli relaxovať a pre deti pripravovali dobrovoľníci rôzne hry a zábavné aktivity. Prvé 2 júlové týždne boli deti aj v špeciálnom tábore – snažili sme sa, aby sa zlepšili v slovenčine a zvykli si na povinnosti – aj veľa detí z I. stupňa rodičia ešte nedali do školy a aj po pandémii vieme, že deti detský kolektív potrebujú.

XV. Koncom leta a na jeseň sme začali organizovať aj pravidelné stretnutia staršej generácie, a v spolupráci s Ligou za duševné zdravie pripravovali tvorivé posedenia. Muži aj ženy sa mali možnosť zoznámiť aj so svojimi rovesníkmi a porozprávať o veciach, ktoré ich trápia.

XVI. V centre po lete začali fungovať kurzy slovenčiny, lektorka Janka vždy urobila dobrú atmosféru. Na stretnutia začali chodiť aj ľudia, čo sa dovtedy nechceli učiť slovenčinu alebo len v lete prišli na Slovensko.

XVII. Slovenskí dobrovoľníci sa zapojili do projektu DofE – Stand by me – cieľom bolo, že ukrajinský mladý človek bude mať slovenského kamaráta – buddy -ho. Slovenskí budúci buddies absolvovali krátke zaškolenie o tom, čo táto úloha znamená a s akými situáciami sa môžu stretnúť. Na stretnutí bola aj Stela – talianska študentka, ktorá slovenským dobrovoľníkom hovorila ako si ona zvykla na život na Slovensku a v čom jej slovenský buddy pomohol

XVIII. V novembri sme pripravili ďakovný večer pre všetkých, ktorí pomohli nášmu centru vzniknúť, na stretnutí bolo vyše 100 hostí a súčasťou bola aj takáto nástenka s kresbami detí a ďakovnými kartami od dospelých. Deti kreslili obrázky v našom detskom kútiku – počas prvých dní na Slovensku

XIX. V novembri sme otvorili aj ukrajinskú skupinu – školu pre deti, ktoré nechodili do slovenských škôl – venujú sa im ukrajinské učiteľky a okrem pomoci s učivom v ukrajinskej online škole sa učia po slovensky. Veríme, že postupne sa zaradia do slovenských škôl

XX. Vianoce – áno spolu sme urobili u nás aj stromček. Práve keď som tu sedela a čakala na moju prezentáciu som si uvedomila, že Vianoce máme o 10 dní a ja si najviac želám, aby sa táto vojna skončila a ľudia sa mohli vrátiť domov… Ďakujem za pozornosť.